Zdravotná sestra Eva Pacalajová: Diabetik by nemal so svojim ochorením zostať sám
Zdravotná sestra Eva Pacalajová pôsobí od roku 2006 ako tajomníčka Zväzu diabetikov v Zlatých Moravciach. V piatok 1. apríla sa po dvoch rokoch obmedzení uskutočnila výročná schôdza zväzu diabetikov.
Stretli sa na nej členovia v spoločnosti predsedníčky zväzu pani Anny Gubovej, primátora mesta Zlaté Moravce Dušana Husára, riaditeľa školy a poslanca Nitrianskeho samosprávneho kraja Milana Gabalu a sestry diabetologickej ambulancie Dominiky Blažovej. Okrem vyhodnotenia práce pacientskej organizácie zazneli aj príhovory hostí a diabetici si mohli dať odmerať krvný tlak, glykémiu, telesnú teplotu a hladinu kyslíka v krvi. V rámci výročnej schôdze sme sa tajomníčky Zväzu diabetikov v Zlatých Moravciach opýtali na začiatky organizácie a ich aktivity.
S akou myšlienkou ste založili Zväz diabetikov v Zlatých Moravciach?
V roku 2006 sa otvorila diabetologická ambulancia v Zlatých Moravciach, v ktorej som začala pracovať. Keďže moja mama, predsedníčka zväzu, má tiež diabetes, počet otázok ohľadom fungovania ľudí s cukrovkou začal rásť. V tomto systéme chýbala dostatočná edukácia a spoločenstvo ľudí, ktorí by si navzájom pomáhali. Na základe tohto sme sa rozhodli združiť diabetikov v Zlatých Moravciach do zväzu. Postupne sa pridávali členovia a zväz sa rozrastal.
Aké sú vaše aktivity v rámci zväzu?
Našim cieľom je dostatočne a kvalitne edukovať pacientov. Vo väčšine prípadov je situácia v ambulanciách taká, že ordinujúci nemajú dostatok času a priestoru na širšie vzdelávanie pacientov. My ako pacientska organizácia spadáme pod Zväz diabetikov Slovenska. Pod jeho hlavičkou sa organizovali edukačné prednášky, ktorých sa zúčastňovali aj odborníci z iných oblastí. Zo začiatku to boli napríklad kardiológovia a lekári z urológie. Išlo o veľmi prínosné prednášky, pretože je potrebné si uvedomiť, že cukrovka je ochorenie, ktoré prináša viaceré chronické komplikácie v životoch pacientov.
Spolupracujete aj s ďalšími pacientskymi organizáciami?
Áno, spolupracujeme s pacientskymi organizáciami, ktoré sa združujú v Zlatých Moravciach, rovnako ako aj s Klubom dôchodcov a Regionálnou komorou sestier a pôrodných asistentiek.
S akými prekážkami sa najčastejšie stretávate?
Ako všade, aj u nás sú to väčšinou finančné prekážky. Pokiaľ chceme zorganizovať atraktívne podujatie s adekvátnymi prednášajúcimi, ktorým chceme zabezpečiť aj poďakovanie, takáto aktivita si vyžaduje isté prostriedky. Tým, že našimi členmi sú starší ľudia a invalidní dôchodcovia, je nepredstaviteľné zvyšovať finančný ročný príspevok na zväz, keďže im to ich osobná finančná situácia nedovoľuje. Keďže nechceme prísť o členov, musíme držať príspevok v nízkej sume. Práve z týchto dôvodov sa potykáme s finančnými prekážkami.
Je diabetes stále stigmatizovaný? Myslím tým v súvislosti so získavaním zamestnania a s tým, ako je cukrovka vnímaná spoločnosťou. Nie sú títo pacienti súdení na základe zaužívaných spoločenských noriem?
V združení máme minimum pracujúcich ľudí. Väčšinou sú to už ľudia v dôchodkovom veku. Napriek tomu je časté, že diabetici majú problém udržať si svoje zamestnanie, ale nie je to v dôsledku toho, že by ich spoločnosť istým spôsobom odsúvala. Skôr je to ich osobný problém. Oni sami majú pocit menejcennosti v pracovnom kolektíve. Majú strach z hyperglykémie a z toho, že by im musel niekto pomáhať. Obávajú sa, že nezvládnu svoju prácu. Hanbia sa za hyperglykémiu. Skôr sami dávajú výpovede, než by ich dostávali od zamestnávateľa.
Zaznamenávame stúpajúci trend ochorenia na cukrovku, cítia diabetici podporu zo strany štátu?
Prezident Zväzu diabetikov Slovenska pán Borovka sa často zúčastňuje rokovaní na Ministerstve zdravotníctva. Snaží sa o to, aby pacienti mali preplácané pomôcky. Pomôcky, ktoré sú v zahraničí dostupné pre diabetikov, sa pomalými krokmi dostávajú aj k našim pacientom.
Sú členmi zväzu aj rodiny s deťmi? Ak áno, čo pre ne robíte?
Je mi to ľúto, ale nie sú. Môže to byť následkom toho, že v Zlatých Moravciach nie je detská endokrinologická ambulancia. Naši detskí diabetici sú nútení cestovať za lekárom niekoľko sto kilometrov mimo svojho bydliska. Tým pádom ich nemáme podchytených. Skutočnosť je taká, že pacientska organizácia si musí sama vyhľadávať svojich členov.
Robíte aj edukačné prednášky v školách?
V minulosti som chodila prednášať deťom do základných škôl v rámci projektu Modrý kruh. Bol rozdelený na dve časti, pre mladšie a staršie deti. V jednom roku som prednášala v deviatich školách v rámci Slovenska. Vždy sa snažím hravou formou deťom vysvetliť, že pohyb a zdravé stravovanie je pre ich život to najlepšie. Zakaždým, keď ma niekto osloví, rada deťom zodpoviem otázky ohľadom cukrovky.
Každý deň nám na Slovensku pribúdajú odídenci z Ukrajiny. Vytvorili ste pre nich podmienky na to, aby mohli vstúpiť do vášho zväzu?
Neprešiel dostatočne dlhý čas na to, aby sme im vytvorili adekvátne podmienky. Zväz diabetikov Slovenska nám zatiaľ neposkytol odporúčania, ako máme v tejto situácii postupovať. Do našej organizácie však prijímame aj sympatizantov, ktorí nemusia mať cukrovku. Ak by nás oslovil ukrajinský diabetik žijúci v našom meste s tým, že by mal záujem vstúpiť do nášho zväzu, je samozrejmé, že by sme ho prijali.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí ochorejú na diabetes?
Povedala by som im, že to ochorenie je ako ich partner na celý život, ktorého musia mať pod kontrolou, žiť s jeho nevyspytateľnosťou, mať určité pravidlá a že na tej ceste majú pomoc v modernej medicíne, v svojej diabetologickej ambulancii i v pacientskych organizáciách.
Kamila Sopková